Najväčšia hrozba pre Európu – silné Rusko?

putin-friedman1

Rusko tvorí východnú časť Európy a opakovane sa dostáva do rozporov s jej zvyškom. Či už napoleonské vojny, dve svetové vojny alebo studená vojna – všetky sa aspoň čiastočne zaoberali postavením Ruska a jeho vzťahmi so zvyškom Európy. Z historického hľadiska postihol Európanov, ktorí napadli Rusko, vždy katastrofálny koniec. Ak ich neporazili Rusi, boje ich tak vyčerpali, že ich porazil niekto iný. Občas Rusko vysiela svoje sily na západ a ohrozuje Európu zhromažďovaním veľkého vojska, inokedy zostáva pasívne a nikoho si nevšíma… Behom času ale vždy niekto zaplatí za to, že Rusko podcenil. Problém je v tom, že už samotná existencia jednotného Ruska predstavuje pre Európu zásadnú potencionálnu hrozbu.

(Článok je spracovaný podľa Stratfor a vychádza z knihy G. Friedmana Nasledujúcich 100 rokov. Friedman napísal knihu v roku 2008.)

Potom, čo sa Sovietsky zväz na konci 20. storočia rozpadol, cudzie mocnosti využili slabosť jeho ekonomiky na vytvorenie éry chaosu a biedy. Roztrieštený región chátral. Rusko, nástupnícky štát Sovietskeho zväzu, sa však z tohto obdobia vynoril s obnovenou sebadôverou. Pokiaľ si ale Rusko znovu nevytvorí zóny vplyvu, bude v budúcnosti čeliť ďalšej fragmentácii.

Pre Rusko bola zlomovým bodom Oranžová revolúcia na Ukrajine. Rusi vtedy pochopili udalosti na Ukrajine ako pokus Spojených štátov včleniť Ukrajinu do NATO a tým pripraviť pôdu pre rozpad Ruska. Úprimne povedané, na tomto ruskom vnímaní bolo niečo pravdivé. Ak by sa to Západu podarilo, ruská pozícia by sa stala neobhájiteľná.
Aby sa chránila, Moskva sa znovu vrátila k stratégii budovania svojich sfér vplyvu v oblastiach bývalého Sovietskeho zväzu. Cieľom pre ďalšie generácie a hlavným ruským záujmom v blízkej budúcnosti bude rekonštruovať Ruský štát a znovu potvrdiť ruskú silu v regióne.

Tento geopolitický posun zladila Moskva s ekonomickou zmenou. Celých sto rokov hľadali Rusi spôsob, ako modernizovať krajinu s pomocou industrializácie v snahe držať krok s Európou a nikdy sa im to nepodarilo. Okolo roku 2000 Moskva zmenila stratégiu. Namiesto toho, aby sa sústreďovali na rozvoj priemyslu, premenili sa Rusi na vývozcov prírodného bohatstva a hlavne energie, nerastných surovín a vzácnych kovov. Táto cesta sa podobá na cestu rozvojových krajín. S ohľadom na nečakaný rast spotreby energie vo svete a zvýšenie cien táto stratégia Rusku zachránila ekonomiku a dovolila znovu naštartovať vybrané priemyselné odvetvia.

Zmena stratégie dala Rusku aj istý vplyv na medzinárodnom poli. Vo svete, ktorý je lačný po energii, je ruský vývoz ako heroín a Európa po energii hladná je. Tým, že sa Rusko stará o európske energetické potreby, sa Európa dostala do pozície, keď je na Rusku závislá.

Závislosť na ruskej energii môže byť však dvojsečný meč. Mohlo by sa stať, že jeho susedia sa rozhodnú zmocniť sa ruského bohatstva. Byť bohatý a slabý je pre národ zlá východisková pozícia. Preto musí Rusko v prvom rade obnoviť svoju vojenskú silu.

V budúcom desaťročí Rusko zbohatne (Friedman napísal knihu v roku 2008) a použije časť svojho bohatstva k vybudovaniu vojenskej sily dostatočnej k obrane svojich záujmov a ochranných zón, ktoré ho budú chrániť pred zvyškom sveta. Ruská stratégia je tiež rozdeľovanie svojich susedov a manipulácia s nimi. To, čo nedokáže Rusko tolerovať, sú tesné hranice bez ochranných zón a susedia, ktorí by sa proti nemu mohli spojiť. Preto sa budú ruské akcie v budúcnosti javiť ako agresívne, ale v skutočnosti budú obranné.

V budúcich desaťročiach sa Rusko nestane svetovou veľmocou. Aby prežilo, nemá inú možnosť, ako stať sa hlavnou regionálnou mocnosťou. Hlavným cieľom Ruska je posunúť hranice svojho vplyvu čo najďalej na Západ. Tento cieľ je však v rozpore s Európou. Rusko – európska hranica zostáva zlomovou líniou. Problémom sa tak – už znova – stávajú aj Pobaltské krajiny a Poľsko.

Rusko tak zostáva pre Európu bezprostrednou strategickou hrozbou. Našťastie pre Rusko je nezmyselné hovoriť o Európe, akoby sa jednalo o jeden subjekt . Po skončení studenej vojny je Európa v politickom chaose a aj napriek existencii Európskej únie nie je Európa jedným ani jednotným subjektom. Ruským záujmom nie je Európu dobyť, ale má záujem opätovne kontrolovať krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a znovu vytvoriť určitú sféru vplyvu. Samozrejme, Východoeurópania chcú, aby sa zabránilo oživeniu Ruska.

Aby sme správne pochopili ruské správanie a zámer, musíme si uvedomiť jednu jeho zásadnú slabosť – jeho hranice. Najmä na severozápade. Bez ohľadu na to, kde sú nakreslené jeho hranice, je krajina otvorená pre útok. Fyzickou výhodou Ruska je jeho hĺbka. Preto sa Rusko snaží a bude snažiť posunúť svoje hranice a sféry vplyvu čo najďalej na západ.

Počas väčšiny druhej polovice 20. storočia kontroloval Sovietsky zväz Euráziu – kontroloval ju od Nemecka po Pacifik, od severu až po hlboký juh. Kým sa počas studenej vojny hranica ruského vplyvu posunula ďaleko na západ, po páde Sovietskeho zväzu sa jeho západná hranica posunula na východ takmer o 1000 míľ. V nasledujúcich desaťročiach sa hranica Ruského vplyvu ustáli niekde medzi týmito dvoma bodmi.

Záver:
Podľa Friedmana sa v nasledujúcich desaťročiach akcie Ruska rozvinú v troch fázach: V prvom rade sa bude Rusko snažiť rozvinúť svoj vplyv a efektívnu nadvládu v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. V druhej fáze sa bude snažiť vybudovať druhú radu ochranných zón za hranicami bývalého ZSSR. Po tretie sa bude snažiť zabrániť tomu, aby vznikali akékoľvek protiruské koalície (na čom bude pracovať od začiatku).

Spracované podľa Stratfor

 

Zdieľajte... Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInPrint this pageEmail this to someone